Pravdive pribehy

        Nablýskaná limuzína svišťala po bulvároch obrastenými palmami. Všade naokolo stáli prívetivo sa usmievajúci ľudia, ktorý jej kývali. Zdalo sa, že ju všetci poznajú, ale ona nikoho z nich nepoznala. Obrátila sa k čierno zaodetému chlapovi.

,,Kde to sme?" spýtala sa ho.

,,Toto je Malibu zlato, ideme sa zabávať."

Chvíľu len mĺkvo hľadela, sťa jej mama pred nejakým časom. Rozmýšľala či toto nie je oveľa lepšie ako nejaký pošahaný ples, kde jej kleptomanské sestry obťažujú anglického princa, ktorý tam čistou zhodou okolností zablúdil. Vtedy jej niečo napadlo. Ak je tam princ, potom tam môžu byť aj jeho synovia. Spomenula si na svoju izbu a na všetky tie plagátiky ktoré má ukryté pod posteľou. Princ Wiliam, Wily....je to jediná vec, ktorú jej nezobrali. Preto jej prirástla k srdcu.

,,Nie! Chcem ísť na ples."

,,Ale počúvaj, ja ťa nepustím."

Ako už bolo spomínané, Popoluška sa nevedela brániť. Práve teraz však mala vo vrecku sáčok popolu, ktorý si schovávala na horšie časi (vlastne na tie, keď sa jej rodičia rozhodnú najať upratovačku). Otvorila ho a hodila za hrsť sadzí do mužových oči. Ten s divým krikom vybehol z idúceho auta. Popoluška sa za ním len zadívala a veselo sa usmiala.

,,Teraz ma zavezte na ples," povedala šoférovi.

Ten bez mihnutia oka zmenil kurz a vybral sa do Popoluškinej rodnej dediny, kde už na nich čakalo škótske veľvyslanectvo. Vonku stáli len dvaja osamelý strážcovia, ktorý si ju ani nevšimli. Keď okolo nich prechádzala, len znudene pozerali, stále rovno. Ju to však nazujímalo. Vyšla hore schodmi, kde si takmer rozbila držku, potom do naleštenej predsiene, kde namiesto chodenia skúšala ďalšie triky, tentoraz z inej ľadovej televíznej reality show. Keď sa jej nakoniec podarilo prekorčuľovať až na druhú stranu siene zbadala malý zádrheľ. Uvidela vysoké drevené dvere, ktoré boli zatvorené. Ako sa snažila, nevedela zastaviť. Bola už len niekoľko metrov od dverí. Pripravovala sa na náraz, keď v tom sa dvere otvorili a ona naletela rovno do náruče človeka, ktorý v nich stál. Narazila do neho, no on sa, celkom zručnými korčuliarskými krokmi, dokázal udržať na nohách. Pozrela sa mu do očí a následne takmer znova spadla. Bol to on, jej srdca šampión. Princ Wiliam. Nedbajúc na všetky pravidlá slušnosti, ktoré sa musela naučiť pri počúvaní Slovenského rozhlasu, ktoré absolvovala každú nedelu, na ňom zostala vysieť. Zahľadel sa jej do očí a ona v nich zbadala výraz po ktorom túžila. Princovi šklblo tvárov. Dal si ju dole z krku a uviedol ju do tanečnej sály.

Tu spolu tancovali, až do neskorej noci, keď v tom Popoluška začula odbíjanie hodín. Pozrela na nich, Bola polnoc. Ignorovala túto skutočnosť, keď v tom sa od nej princ odtrhol. Vrhla naňho spýtavy pohľad. No on len spatkoval , už sa na ňu ani nedíval. V tom zazrela Popoluška svoj obraz v zrkadle. Videla sa ako jej z tváre pomaly mizne make-up, šaty sa jej rozpadávajú a vlasy začínajú pripomínať havranie drápy. Celá nervózna sa otočila a utiekla zo sály. Preplachtila cez predsieň, skotúľala sa zo schodov a potom už len dohopsala na konštrukcií, ktorá zostala z jej limuzíny.

Na druhý deň začula, ako sa jej sestry rozprávajú o plese. Dostalo sa k nej, že princ leží v šoku na jednotke intenzívnej starostlivost, bľabotiac niečo o príšere, ktorá sa po ňom na plese hádzala. Všetci sa vraj zhodli na tom, že princ to s drogami už prehnal a preto ho nechajú na psychiatrií. Popoluška však vedela o čo sa jedná. Celá zarmútená vbehla do izby, trahjúc zo stien všetky plagáty princa Wiliama, ktoré našla.

O niekoľko rokov neskôr šla Popluška študovať teológiu, no vyhodili ju odtiaľ, kvôli nemravným myšlienkam a nečistote. Keďže sa ešte stále realizovala vo vymetaní krbov, rozhodla sa stať kominárkov. Celý svoj život zavŕšila tým, že pri vymetaní komína v kráľovskej rodine zadusila princa, za čo ju odsúdili na smrteľnú injekciu. Avšak zblúdila víla sa akurát na čas vrátil z flámu a zachránila ju. Vzala si ju k sebe domov do Karibiku, kde sa oba až do konca života oddávali plážovým akciám.