Vo vysokej kamennej veži, tíčiacej sa nad hradbami mesta, sedel so zadumaným výrazom v tvári, mladý muž. Nevyzeral na viac ako tridsať rokov, no aj tak sa mu na tvári objavovali vrásky. Dlhé hnedé vlasy mu padali do oči a odrážali modrasú žiaru, ktorá z nich vychádzala. Ruky mal zložené na stole a rozmýšľal, čo doplní do listu. Pávím brkom občas prešiel jemný závan od otvoreného okna. Muž ho vzal do ruky a položil ho na pergamen a začali písať. Slová akoby sa písali sami. Vôbec to nevyzero, že o nich musí premýšlať. Po chvíli, keď už mal napísaný hodný kus, sa z vonku ozval nejaký rachot.
Mužovi trhlo rukou a na pergamene mu ostala dlhá atramentová čiara. Tlmene zaklial, skrčil pergamen a vyhodil ho von oknom. Začal znova písať, no ďalšia rana z vonku mala rovnaký výsledok. Celý nahnevaný sa vybral pozrieť von oknom. V diaľke však nič neuvidel. Už už sa chystal znova si zasadnúť za písací stôl, keď v tom sa výbuchol ozval zas. Z hrôzou si uvedomil, že prichádza od jeho brány. Pozrel sa tam, no jediné čo uvidel bola skupina ľudí. Ľútostivo pokrútil hlavou a vybral sa späť. No to už si ho všimli.
,,Hej! Ty tam hore!" kričali naňho.
,,Hovoríte na mňa?" spýtal sa dotknuto.
V dave nastal rozruch. Akoby ich jeho slová pobúrili. Ten, ktorý na neho zakričal, mal na tváry pohľad nájomného vraha. Hruď sa mu dvíhala a prudko klesala, ako dýchal. Oči mu blčali, neprestával sa dívať na muža vo veži. Po chvíli k nemu pristúpil iný človek a niečo mu povedal do ucha. Muž sa okamžite ukľudnil. Vyčaril na tvári nevinný výraz.
,,Je toto veža v ktorej žije Peter Kerpský? " spýtal sa pomaly, akoby si nebol istý, či ho muž vo veži pochopí.
,,No..."
Dav sa nahrnul na jednu kopu a začal udierať do brány veže, akoby ju chcel vyraziť. Muž vo veži znova pokrútil hlavou a sadol si za stôl. V tom cez otvorené okno priletel čierny havran. Mal tučné telo, sotva letel. Pristál na stole a takmer prevrátil kalamár s atramentom. Našuchoril si perie a hrdo sa vypel. Zahľadel sa mužovi priamo do očí a následne prehovoril krákavým hlasom.
,,Peter Kerpský?"
,,No..."
Havran vytrčil nohu. Mal na nej priviazaný bieli pergamen. So znechuteným výrazom ho odviazal, dal havranovi napiť pred cestou a ďalej si ho nevšímal. Vták šak len čakal. Muž sa k nemu otočil, čakajúc kým neprehovorí.
,,Jedlo by sa nenašlo?" opýtal sa nakoniec, svojím krákavím hlasom.
Muž zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Ruka sa mu zovrela v päsť. Po chvíli vydýchol chladný vzduch a znova sa pozrel na vtáka. Na tváry sa mu zjavil škodoradostný úsmev. Vstal, podišiel k havranovi a bez mihnutia oka ho vyhodil von oknom. Potom sa znova usadil za stôl a začal čítať pergamen.
Jeho tvár sa čím ďalej, tým viac zvrašťovala. Bol to útržok z novín, v ktorých písalo o situácií neďaleko hraníc. Prieskumnici sa nevrátili. Vedel čo to znamenalo. Krehký, nepísaný mier medzi ľudmi a tvormi z lesov bol porušený. Zostávalo mu len málo času. Vzal si všetky veci, ktoré považoval za nutné a hneď vyrazil do najbližšieho mesta, aby zistil, čo sa vlastne stalo.
Komentáre
hmm
chi chi