Dalo by sa povedať, že sa to všetko začalo mojím narodením. Ono, samozrejme to začalo už dávno predtým, no to ma nikdy nejako netrápilo. Každopádne, znaky tejto mutácie sa neprejavili, kým som neoslávila dvanáste narodeniny. Ako predvoj puberty to bol pekný šok, ale čo už môže jeden robiť s tým, aký je.
Ak by som to mala poňať od začiatku, vždy som bola hyperaktívnym dieťaťom, no väčšinou to dávali za vinu detskej hravosti. Každý si myslel, že už to mám úspešne za sebou, keď sa moja značná odlišnosť prejavila naplno. Ako sa nakoniec ukázalo, podedila som ju po moje mame, ktorá zbožne dúfala, že sa prejaví brat, namiesto mňa. Tvrdí, že je to preto, lebo vie aké ťažké je vyrastať s týmto takmer handicapom ako dievča. Ja som vždy zastávala názor nekonečnej materskej lásky, ktorú ku mne neustále prejavovala, ale radšej som mlčala.
Som Skokan.
Asi málokto chápe, čo to obnáša žiť v neustálom pohybe. Potrebovať ho na prežitie. Ja, ani nikto z ostatných Skokanov, sme neboli vytvorený pre tento svet, ale pre ten druhý, ktorý existuje za portálom. Sme iní, dokážeme behať rýchlejšie, skákať ďalej, prežiť pády z väčšej výšky.
Mojím obľúbeným miestom sa stali strechy bytoviek a budov celkovo. S vetrom vo vlasoch preskakovať niekoľko metrové medzery, ktoré ich delili, aj napriek tomu, že maličké zaváhanie môže znamenať smrť. Ale čo by to bolo za zábavu bez rizika.
Každopádne som si obľúbila život vo veľkomeste, aj napriek neustálim úlohám, ktorými nás poverovali. Donášky informácií, ochrana Staviteľov, odlákavanie Mŕch, všetko odohrávajúce sa desiatky až stovky metrov nad zemou. Bol by to celkom krásny život, nebyť toho, že ma objavili a tak sme sa museli presťahovať. Z veľkomesta do čohosi, čo sa s veľkými ťažkosťami dalo nazvať zmáhajúce sa mestečko.
Mojím ihriskom sa stal komplex bytoviek a opustená fabrika na výrobu kúpeľňových kachličiek. Značne nebezpečné miesto, hlavne keď vezmem do úvahy, koľko vecí sa tam rozkradlo.
Neviedol tadiaľto žiaden portál, takže som celý svoj predchádzajúci život zanechala za sebou. A zvykala som si. Nakoniec to nebolo až tak ťažké ako som si najprv myslela. Po tom, čo som sa dala na atletiku, získala som dostatočné krytie, takže ma nepovažovali všetci za idiota. A na streche ma nikto nechytil.
Všetko toto sa však malo zmeniť jeden jesenný utorok.
Prečo to bol práve utorok a nie iný deň, to bola otázka, ktorú som si kládla ešte pár rokov potom. Totiž, už dlhší čas tvrdím, že je to prekliaty, Bohom opustený, hnusný, nenormálne idiotský deň.
Všetko sa začínalo normálne. Ráno som znova vstala o niečo neskôr, ako by bolo potrebné, čo znamenalo problémy u triednej, ale na tie som si akosi tiež zvykla. Nemali sme sa rady už od prvého stretnutia. Ani sa nečudujem.
Namiesto toho, aby som prijala odvoz autom a tak si udržala aspoň malú šancu, že to predsa len stihnem, vydala som sa svojou zvyčajnou cestou peši. Vonku ešte nebolo dostatočne vidno, takže málokto mohol vystopovať môj pohyb. Aj napriek tomu som nechcela riskovať, že by ma ktokoľvek zbadal a spoznal. Natiahla som si na hlavu kapucňu. Do dnešného dňa som tu iného Skokana nestretla, ale ak by sa tu predsa len objavil, mohol by ma považovať za Mrchu, podľa nich sme sa rozpoznávali, radšej som si ušetrila problémy.
Postupne som sa vyšplhala po jednom z lešení bytovky až na strechu. Mnohé z nich boli rekonštruované, preto nebolo obtiažne nájsť spôsob, ako sa dostať na strechu. Na vrchole sa predo mnou skvela cesta, preklenutá rúrami z klimatizácií, vetrákmi, komínmi a asi päť metrovými medzerami medzi jednotlivými blokmi. Raj.
Na konci tejto preliezačky na mňa čakala škola. Peklo.
Nemožno sa diviť, že som sa neponáhľala. Sklz pod rúrou, kotrmelec, rozbeh a pocit letu pri odraze z rýmsi, to všetko som zažívala to ráno, tak ako každé iné. Bez sebamešieho zastavenia som sa hnala dopredu naplnená nespútaným pocitom slobody. Všetko pre mňa bolo bezvýznamné, celé mesto podo mnou sa začínalo prebúdzať, no nik ma nemohol zastaviť.
Keď som bola v strede mojej obvyklej trasy, zazvonil mi budík. Neočakávala som, že by sa konečne ozval, keď už toľkokrát ma nechal v štichu. Zastavila som, aby som ten rámus vypla. Práve odbíjalo sedem hodín, čo bol čas, kedy sa začínala moja hodina. Nikdy som si na tento čas nenastavovala budík.
Hneď po tom, čo prestala hrať pesnička, upútala moju pozornosť iná vec. Skorá ranná hviezda, padajúca na pozadí brieždenia. Vedela som, že zvuky ktorý vydáva, by nemalo byť počuť. Veľmi vzdialene pripomínal prelietajúce lietadlo, no tu žiadne nelietali. Jej farba nebolo žiarivo biela, ale medená, až šarlátová, pretínajúca oblohu. Mala som nejasnú potuchu, čo by to mohlo znamenať, ale zo začiatku som tomu nechcela veriť.
Pokrútila som hlavou a pozrela na hodinky. Zatiaľ som meškala len päť minút, čo bolo únosné. Zafixovala som si smer, ktorým hviezda letela, aby som ho po škole preskúmala a pokračovala som.
Stalo sa tak, že som nakoniec stihla prísť na hodinu, aj keď len na posledných desať minút. Tieto ctené minúty hodiny boli venované práve môjmu nešťastnému príchodu. Podľa rady starších som sa snažila milo usmievať, čo zjavne triednu len viacej naštartovalo.
,,Alžbeta! To je už tretí krát tento mesiac!"
Sklonila som hlavu a predstierajúc, že mi to je nevýslovne ľúto som sa došuchtala až ku katedre. Cestou sa na mňa vyškierali spolužiaci, tak som si s nimi vymenila pár úsmevov. Ako žiačka danej triedy som veľmi dobre chápala, že si oddýchli s mojím príchodom. Prvých desať minút ich určite dusila tým, že tu nie som, zvyšných dvadsať päť venovala vnútorným rozhovorom o mojej absencií a teraz keď som prišla sa do toho mohla znova pustiť naplno.
Zbadala som Meka, ako sa chichúňa v strednom rade. Ihneď mi bolo jasné, že si od neho ešte vypočujem svoje. Ten chlapec nevedel, čo je pre neho dobré.
,,Prepáčte pani profesorka. Berte to pozitívne, tento mesiac sa to stane už len raz."
Snaha a príjemnú konverzáciu sa však znova nevydarila. Učiteľkine oči vzplanuli hnevom, pod stolom zovrela päsť. Cítila som, že by asi bolo najlepšie sadnúť si na svoje miesto, no vedela som, že tým to neskončí. Triedna sa pokúsila nájsť oporu medzi jej žiakmi, no tí sa snažili čo najlepšie zakryť smiech. Znova som sa pokúsila o milý úsmev.
,,Vieš čo sa píše v školskom poriadku?"
,, Čosi o spočítavaní zmeškaných minút?" skúsila som, no ani zmysel pre humor nepomohol.
,,Budem musieť zavolať tvojim rodičom."
V duchu som si vybavila posledný telefonát a hneď na to rodičovské, kde bola moja mama. Ako skúsený rodič nemala triednu ani v najmenšej obľube a značne sa vyžívala vo všetkom zlom, čo som na ňu vyhrabala. Neverila som, že u nej pochodí. Pokrčila som plecami a odišla na svoje miesto, sprevádzaná vražedným pohľadom. Rovnako tak aj povzbudzujúcim žmurkaním od spolužiakov.
Presne v momente, keď som si sadla zazvonilo. Učiteľka sa snažila čo najrýchlejšie dostať preč, no to mi nezabránilo v poslednom úsmeve.
,,Dovi."
Môj sladký hlas ňou zatriasol viac ako keby dostala výpoveď. Videla som jej na očiach, že by na mňa najradšej skočila a na mieste ma udusila. V duchu som cítila uspokojenie.
Otočila som sa za seba, ku Ivete, ktorej na moje prekvapenie robil spoločnosť Mek. Teda, nebolo sa veľmi čomu diviť. Vedela som, čo príde.
,,Čo ste preberali?"
,,Teba," potvrdila moje domnienky Ivet.
Len som pokrčila plecami a čakala, kedy Mek začne. No dnes sa akosi držal v úzadí. Dúfala som len, že sa nevrátil k tichému zbožňovaniu. Prezeral si moju ruku, na ktorej sa nachádzalo vcelku úctyhodný počet modrín. Občasným pádom sa nevyhnem.
,,Nemohla by si, ja neviem, občas skúsiť vstať skôr?"
Zamyslela som sa. Vstať skôr. Pripraviť tak triedu o morálne poučovanie a moju mamu o telefonáty triednej. Zobrať Mekovi pôdu pod nohami a namiesto toho prichádzať načas do školy, stráviť trochu menej času na strechách a namiesto toho sa venovať učeniu.
,,Nie."
Mek sa zachechtal. Dnes sa mi zdal o čosi napätejší ako normálne, čo mohlo znamenať aj to, že sa veľmi tešil na to, ako si ma podá.
,,Hľadá ťa Major, čosi s atletikou, vraj máš prísť za ním."
Prikývla som. Major bol učiteľ na našej škole a mal pod palcom atletiku, Dalo sa povedať, že som bola jeho chránenkinou. A prihliadnuc k tomu, že som akosi vždy behala o čosi rýchlejšie ako ostatné, mal ma aj celkom rád.
,,Ideš von?" spýtala som sa v nádeji, že odpovie kladne a ja sa tak zbavím Mekovho dotieravého zízania.
Nevyšlo mi to.
,,Nie, musím sa učiť."
Prevrátila som oči v snahe dať čo najviac najavo, že mi veľmi nepomáha. Nakoniec ma nutkanie zmiznúť z miesta, kde sa takmer nič nehýbalo, premohlo a tak som šla na chodbu sama. Zapla som si mp3 a trochu proti pravidlám spoločenského žitia sa pustila do malého tančeka. Bežne by sa na mňa ľudia pozerali ako na blázna ale tu si už zvykli.
Z pohybového šialenstva ma vyrušil Mek, ktorý vyšiel za mnou. Úsmev na jeho tvári mi prezradil, že tu stojí o čosi dlhšie, ako by som chcela.
,,Máš dobrý dôvod na mlčanie?"
Ďalej sa usmieval, čo mi na nálade nepridalo. Oprela som sa o skrinku a nervózne kmitala nohou. No aj napriek tom, som mu opätovala úsmev.
,,Desíš ma."
,,Zaujímalo ma, kto ťa bije? Priateľ?"
Musela som sa premáhať, aby som sa nerozosmiala. Bolo to už pomerne dávno, čo o mňa prejavil záujem, no aj napriek môjmu neustálemu odmietaniu sa neprestával snažiť. Odhliadnuc od jeho doternosti mal ten najpríťažlivejší hlas, aký som kedy počula. Jednak v ňom však bolo čosi, čo ma odrádzalo. Pomedzi to sme sa stále podpichovali. Provokatér bol tiež vynikajúci.
Rozmýšľala som, o čo mu ide, no nejako mi to stále nedávalo zmysel.
,,Vieš, že žiadneho nemám. Od kedy ťa to vlastne zaujíma?"
,,Vždy som sa o teba zaujímal."
Vskutku mi na rozum prišlo pár poznámok, ktoré by sa dali označiť za starostlivé, ale neplánovala som to dať najavo.
,,Vážne? Medzi vetami ,choď sa učesať, slama z obeda ti ešte ostala vo vlasoch a cez ten zelený závoj nevidím na tabuľu, mala by si sa osprchovať, to šlo dosť obtiahne spoznať."
Rozosmial sa a uznanlivo pokrútil hlavou. Snažila som sa udržať čo najneutrálnejšiu tvár, no pri pohľade naňho bolo nemožné tváriť sa seriózne.
,,Takže čo by si rád?"
,,Ak ťa doma bijú, mala by si to niekomu povedať."
Tentoraz som sa rozosmiala ja. Chytila som ho okolo pliec, tak aby bolo dobre vidieť moje modriny. Štipla ho do líca , ako to nikto nemá rád, čo mu malo pripomenúť, že stará mama stále žije a považuje jeho správanie za nevyzreté.
,,Mal by si menej počúvať Igora na hodine, on občas žartuje."
,,Hej holúbci, matematika začala."
S úsmevom som ho pustila a šla sa posadiť do lavice. Mek prišiel chvíľu po mne, zamračený, akoby mu moja odpoveď nestačila. Pozoroval ma až kým ho učiteľka nevyvolala k tabuli a nemusel sa sústrediť na príklad, ktorý aj tak nevedel. Z času na čas po mne hodil papierik s odkazom, ktorý som úspešne predávala Ivete, ktorá sa na nich kráľovsky bavila, niekedy mu odpísala, inokedy si na zdrapy kreslila obrázky. Nedalo sa povedať, že by kohokoľvek obmedzoval fakt, že sa v triede vyučuje.
Po hodine som zašla za profesorom Majorom. Zvláštne ho tak volať. Sedel vo svojom kabinete, kým trieda, ktorú mal akurát na starosti pobehovala po telocvični v zúfalej snahe narobiť čo najviac neporiadku, alebo úrazov. Z môjho pozorovania im ani jedno nevyšlo.
Profesor sedel v kresle s prekríženými nohami a otvorenými novinami. Akurát lúštil krížovku.
,,Dobrý," pozdravila som opatrne.
Moja obozretnosť vychádzala z priebežného pozorovania. Vošla som do miestnosti bez zaklopania, čo sa považovalo za vrcholne neslušné od osoby, ktorá je v hierarchickom rebríčku tesne pod upratovačkami. Pokiaľ sa jedná o telocvikára, treba sa mať na pozore aj pred občasnými zábleskami minulosti, nikdy neviete, kedy môžte očakávať smeč do hlavy namiesto pozdravu.
,,Opica po anglicky na tri."
,,Ape?"
Major zatvoril krížovku a vyšiel mi naproti. Na tvári sa mu pohrával úsmev, ktorý som, rovnako ako Mekov, vôbec nepochopila. Kývnutím ma pozval dnu a zatvoril dvere. Naznačil mi, aby som si sadla a tak, aj keď so značnou nedôverou, som nasledovala jeho pokyny.
,,Počul som o tebe, že si skokan."
V tom momente som zatajila dych. Srdce akoby mi prestalo biť, dlane sa mi začali potiť. Ako bolo možné, že o tom vie, kládla som si otázku. A ak je to tak, musel patriť k Mrchám.
Opatrne som sa nadvihla z kresla, dostatočne na to, aby som v prípade potreby mohla vyskočiť a utiecť. To mi v konečnom dôsledku vždy šlo najlepšie.
,,Kto to tvrdil?"
,,Tvoja telocvikárka."
Čo tá stará repetľa mohla vedieť o mojom tajomstve. Začínala som sa upokojovať, no aj tak som ostala v strehu.
,,Je ti niečo? Vyzeráš napäto."
,,Nie, nie, to je v poriadku. Málo tekutín."
Málo tekutín. Tiež som si mohla vymyslieť aj niečo lepšie. Zdalo sa však, že sa profesor upokojil a ďalej sa nestaral o môj stav. Zo zásuvky vybral papier a začítal sa doň.
,,Keď si v tom rovnako dobrá, ako v behaní, dovolila som si ťa prihlásiť do päť boja. Mala by si začať cvičiť. Bude to až druhý polrok, ale predsa už len máš v atletike svoje meno."
Pokiaľ som vedela, päťboj toho veľa so skákaním nemal, no nechcela som mu brať nadšenie. Pre mňa to znamenalo len ďalšiu možnosť uniknúť zo školy, kde som musela sedieť na zadku, bez možnosti pohybu, čo bolo utrpením. Rovnako tak to bola aj príležitosť na hnevať triednu, čo som si nemohla nechať uniknúť.
,,Triedna ma zabije."
Major bol chvíľu ticho, akoby nad tým premýšľal, no vedela som, že toho by nikdy nebol schopný.
,,Asi áno. Nevadí, ja to s ňou vyriešim."
,,Môžem teda ísť?"
Prikývol. Vydýchla som si a radostne vykročila z kabinetu.
,,Ešte počkaj, nie je to typický päťboj. Je tam hod oštepom, diskom, vrh guľou, beh na tisíc päťsto metrov a skok do diaľky."
Ticho som zamrmlala, aby to neriešil. Nemala som náladu ostávať v jeho prítomnosti dlhšie, ako bolo nutné. Na svoj vek sa správal príliš úchylne a značne ma desilo, už i len pomyslenie na to, čo by sa mohlo prihodiť, ak by som s ním ostala v jednej miestnosti príliš dlho.
Komentáre