Pravdive pribehy

    Bola raz jedna veselá rodinka. Žili si štastne, až kým jedného dňa neprišla domov z nemocnice mama. Celá zarmútená si sadla k piecke, kde jej dcéra vymetala popol.

,,Počuj moja, ja to kašlem, "oznámila jej mama.

Dievčina sa na ňu len nechápavo pozrela.

,,Vieš mám nejakú smrteľnú chorobu, takže sa s tebou lúčim. Ahoj!"

,,Mami? A čo takto nejakú životnú pravdu na záver tvojho bytia?"

Chorá žena sa len smutne zahľadela do okna. Oči sa jej hodnú chvíľu nehýbali, keď sa v tom ,z ničoho nič, usmiala.

,,No ako chceš. Budem musieť odísť,ty však zasaď na mojom hrobe stromček a ak budeš niečo potrebovať, len ním zatras."

Dievča ďalej nechápavo hľadelo.

,,Chápeš?" spýtala sa jej mama.

Pokrútila hlavou.

,,Mhm, ochab tak."

Znova vrhla smutný pohľad na okno, hľadela tam dlho, až spadla zo stoličky. Skotúľala sa na zem a tam ostala nehybne ležať.O niekoľko dní neskôr sa konal pohreb. Dievča , hoc sa snažila do tvrdého kameňa zasadiť stromček, nepodarilo sa. Nakoniec, keď ju to už prestalo baviť, zavolala tatrovku so zemninou a stromček úspešne zasadila.

No ani láska k mŕtvemu nemôže trvať večne. Ešte sa ani Zem dvakrát okolo vlastnej osi neotočila a dievčininy otec si našiel nevestu, už s dvoma dcérami. Po svadbe sa nasťahovali do ich vily. Zo začiatku sa k dievčine správali milo, no napokon zvíťazili kleptomanské pohnútky nevlastných sestier. Brali jej všetky veci. Keďže za mládi si namiesto kurzu sebaobrany vybrala kurz pre domáce gazdinky, nevedela sa brániť. Preto sa radšej išla venovať rozumnejšej činnosti, a to konkrétne vymetaniu popola z krbu. Vždy bola celá špinavá a smrdela ako továreň na výrobu gumy. Preto ju začali volať Popoluška.

Jedného dňa sa na neďalekom škótskom veľvyslanectve mal konať ples. Otec prišiel domov aj s piatimi lístkami. Popoluška, celá naradostená, že si konečne bude môcť vyskúšať všetky kroky, ktoré sa naučila pri sledovaní Tanečnej horúčky, schmatla svoj lístok. Zabdula však na to, že jej ruky boli špinavé. Lístok zašpinila, čím ho znehodnotila. Popoluška musela so sklonenou hlavou ostať doma.

Neskoršie toho dňa šla na nákupy do mesta. Odvšadiaľ na ňu kričali nápisy  

VÝPREDAJ ŠIAT!!!  LACNÉ AUTÁ, AJ LIMUZÍNY! VÝPREDAJ STROMČEKOV!

Pri poslednom nápise sa zastavila. Spomenula si na svoju mamu a jej posledné slová. Rozbehla sa k jej hrobu a celá udýchaná začala triasť stromčekom. Keďže ten sa tam ešte ani nestihol trvalo zabývať, podarilo sa jej ho utrhnúť aj s koreňmi. Obloha zrazu zčernela a po cintoríne poletovali vrany. Škriekali, akoby jej chceli dať niečo najavo.

Znova pozrela na stromček no z neho sa už stala nejaká škaredo vyzerajúca žena. Popoluška od ľaku odhodila stromvú ženu a plazením sa pobrala preč.

,,Počkaj!" zakričala na ňu žena, ,,prišla som lebo si ma volala."

Popoluška zastavila a len nemo hľadela ako sa z tej obludy stáva ešte väčšia príšera.

,,Kto-kto si?" spýtala sa nesmelo.

,,Som víla a splním ti všetko na čo si zmyslíš. Zataiľ."

,,Aha, tak potom chcem na ten ples no."

,,Choď , ja ti nebránim."

,,Ale nemám lístok."

Víla len zaborila tvár do dlaní. Neveriacky pokrútila hlavou.

,,A čo odo mňa chceš?"

,,Aby si ma tam dostala so všetkým, ako sa patrí."

Víla skrčila plecia. Vytiahla hlúzku obrastenú rastlinami a prudko no začala pohybovať v rytmoch neexistujúcej hudby. O niekoľko minút neskôr k tomu pridala aj tanec. Vyzerala vtipne, no zdalo sa , že svoju úlohu plní. V okolí sa začali objavovať rôzny ľudia. Jeden z nich podišiel k Popoluške usadil ju na stoličku a začal jej upravovať vlasy. Ďalší jej urobil make-up. Po niekoľkých hodinkách už bola aj zaodetá, až nakonie dorazila nablýskaná limuzína. Vytúpil z nej čierno zaodetí svalnatý chlap, ktorý ju pozval dovnútra. Popoluška bez váhania nastúpila dovnútra. Limuzína odišla z cintorína a víla za ňou vrhla smutný pohľad.

,,Ach, dievča dievča," vzdychla si, ,,na ples ťa treba? Keď už si ma tu takto nechala, idem sa aj ja zabaviť."