Raz som prisahal oddanosť korune a jej nositeľovi. Môj osud bol slúžiť a ochraňovať kráľa. Ale keby ste sa raz pozreli dole z mestských hradieb do ulíc hemžiacich sa ľuďmi, pochopili by ste, prečo žiadajú pomstu. Nebolo to také, ako sa hovorilo, zasnúbené mesto, kde každý nájde svoje miesto v živote. Nebola to iba ich chyba, nemohli za to, že takto skončili. A bola to hlava muža, ktorých ich tu priviedol, ktorú žiadali. Vládcova hlava.
Keď raz precitnete a uvidíte pravdu, ako môžte pokračovať na ceste ktorú ste si vybrali. Keď všetky ilúzie pominú. Ale budete pripravený spolčiť sa s nepriateľom, aby ste svoje chyby odčinili?
Porušil som svoju prísahu. A bola to jediná vec, ktorú som mohol spraviť. Jedného dňa som kráčal pomedzi ľudí, videl ako trpia. A čo pre nich spravil kráľ? Mesto bolo preľudnené, rozhodol sa preto začať vojnu proti kráľovstvu ležiacemu na západ. Do armády sa mohol pridať ktokoľvek. Mladí, starí, muži, ženy. Mali si vybrať. Buď zahynú v dave, alebo na bojisku.
No ani napriek tomu, to neprebiehalo, ako sa očakávalo. Výsledkom útokov našej armády bolo vypálenie mnohých dedín ležiacich na západe kráľovstva. Každým dňom za mestskými hradbami pribúdalo viac a viac utečencov.
Radový obyvatelia mali nedostatok jedla a vody, nikto zo šľachty sa nebol ochotný podeliť. A potom prišiel mor. Od najnižších štvrtí, každý umieral v neopísateľných bolestiach, najprv žobráci, obchodníci, remeselníci. Nikto im nechcel pomôcť, báli sa o svoj život. Aj keď bola vytvorená karanténa a vstup do ostatných štvrtí bol zakázaný, mor sa šíril ďalej.
Najchudobnejšia štvrť bola úplne ľudoprázdna. Puch mŕtvych, hnyjúcih tiel bolo cítiť na kilometre. Po vyhlásení karantény sa všetci snažili dostať do vyšších štvrtí, no brány ich nepustili. ľudia vo vnútri boli vopred odsúdený na smrť. A nikto neprišiel, aby spálil mŕtve telá. Nikto sa neodvážil.
Bol som vyslaný hliadkovať do štvrte obchodníkov. Pamätám si, aké to tam kedysi bolo. Noblesne vyzerajúce domy, ktoré mali bočný vchod vedúci do malého obchodíku. Zo všetkých miest v meste bolo toto vždy najhlučnejšie. Každý kúsok sa hmýril obyvateľmi a kupcami, ktorý oduševnene obchodovali. Rovnako tomu bolo aj v ten deň.
Ale celá atmosféra štvrte sa zmenila. Všetky obchody boli zničené, ako sa rozvášnený dav snažil zúfalo dostať k posledným kúskom jedla. Najbližšie dodávky sa neočakávali skôr ako o niekoľko dní.
V útrobách kedysi nádherne vyzdobených domov svišťal vietor, ktorý unikal do ulíc cez zničené dvere a polámané okná.
Hluk.
Hlasný krik, skučanie, plač. Všetko, čo ostalo.
Obchádzal som tých najchudobnejších, ktorým sa podarilo utiecť osudu. žili tu bez domova, prespávajúc na uliciach. Žobronili o každý kúsok jedla. Jeden z nich schytil môj plášť a otočil ma k sebe. Povytiahol som svoj meč, ale krátky pohľad ma presvedčil, že to nebude potrebné. Bol to mladý chlapec, sotva prekonal detstvo, no život na ňom zanechal svoje jazvy. Nemal nohy, jeho prsty vyzerali nevyliečiteľne zmrzačené. Kĺakol som si k nemu. Aj keď na tom nebol najlepšie, nemal na sebe žiadne znaky moru.
,,Pane, prosím pomôžte nám," zašepkal. Nebol schopný vydať hlasnejší zvuk.
,,Vidím vašu uniformu, ste jedne z kráľových Vyvolených, že? Musíte mu to povedať! Musí nám pomôcť."
Pozrel som do tváre. Jeho oči bol hlboké, mokré, akoby sa strácal pred mojím zrakom. Odvrátil som sa a vstal.
,,Obávam sa, že vám nemôžem pomôcť, občan. Vytrvajte vo svojej viere."
Už som odchádzal, keď som znova začul jeho hlas.
,,Nech teda začne vojna."
Rýchlo som sa k nemu znova otočil. Ležal na zemi, usmieval sa. Prišiel som bližšie, no nedýchal. Taká bola jeho cesta. Tak mala tá moja začať.
Neskôr toho dňa som sedel v komnatách určených pre kráľovské stráže. ďaleko od chlapcovho tela. Ale nemohol som prestať myslieť. Našou úlohou nebolo len ochraňovať korunu, ale rovnako aj jeho ľudí. A v tom sme sklamali. Namiesto toho sme ich posielali do vražedných bitiek, v ktorých nemali šancu prežiť. Alebo ich len tak nechali umierať na uliciach. Ako sa noc blížila ku koncu rozhodol som sa. nechcel som slúžiť vládcovi, ktorý vedie svoj ľud do záhuby. Nezáležiac na tom, či ma to bude stáť život.
Niekoľko mesiacov na to kráľ povolal všetkých veliteľov jeho Vyvolených. Päť najschopnejších z jeho stráži. Každý s vražednou presnosťou ovládal svoju profesiu. Prvý z nich, Suda, bol mojím priamim veliteľom. Ovládal akúkoľvek zbraň na boj z blízka, od drevenej vetvičky až po mohutnú mitrilovú sekeru. Druhý, Orkin, mocný mág bol najstarší z veliteľov. O jeho bitkách sa už teraz písali legendy. Tretí, Lesram, bol hlavou kráľovej špionáže, vždy informovaný o každom kroku, ktorý niekto spravil v okruhu sto kilometrov. Ró bol diplomat. Vravelo sa, že ako malý slúžil ako otrok, no neskôr ho predali páru mestských elfov. Už v mladom veku dokonale ovládal slová a silu presvedčovania. Posledná, jediná neľudská zástupkyňa Vyvolených ktorú som kedy videl, Shyira. Bola mi ako sestra, vyrástli sme spolu, aj keď jej ambicióznosť ju dostali oveľa ďalej, ako som kedy ja sníval.
Atmosféra v hrade zhustla po tom, čo opustili trónnu sieň. Nikto z nich neostal v hrade dlho. Nikto okrem Shayiri.
Cítil som príležitosť konečne opustiť toto mesto a nájsť tých, ktorým sa nakoniec podarilo dezertovať z armády, alebo opustiť mesto. Tých, ktorý sa pripravovali na útok na hrad. Už na mňa čakali.
Ale nemohol som odísť bez toho, aby som zašiel za Shayirou. Vedel som, že to bude riskantné, ale veril som jej. Musel som.
Ako veliteľka lukostrelocv Vyvolených mala svoju komnatu v juhozápadnej veži. Tá, ako jediná, nemala výhľad na pustý horský masív, či zrakom nepreniknuteľné lesy. namiesto toho sa tak každý deň pozerala na planinu pred hradom, ktorú obtekala mohutná rieka, na ktorej druhom brehu začínali lesy. Domov elfov vyhnaných z miest.
Kráčal som pomaly a opatrne, tak aby ma nemohol prezradiť šramot zbroje. Ako Vyvolený som absolvoval výcvik vo všetkých piatich profesiách, no mágia mi nikdy nešla, preto som nemohol svoj pohyb zamaskovať. Našťastie sa nikto nepohyboval po chodbách, všetci buď spali alebo robili obhliadky v uliciach, zaháňajúc tak aj najmenší náznak po vzbure. Keď som sa konečne dostal pred elfkine dvere, zrazu som nevedl, čo by som mal povedať. Len som zaklopal.
Hneď ako ma zbadala usmiala sa a pozvala ma dnu.
,,Čo tu robíš? Nemal by si byť v spodných komnatách?"
Otvoreným oknom dovnútra vnikal chladných vietor. Postavil som tak, aby som videl mihotavé svetlá faklí v uliciach. Všade bolo ticho. Zahalil som sa tuhšie do plášťa.
,,Už nie."
Vyzerala prekvapene. Ake elf myslela a správala so odlišne ako ľudia, bol som si preto istý, že vopred vedela o mojom zámere prísť. Ale čakal som na jej odpoveď.
,,Ako to myslíš?"
,,Shayira, ja už nemôžem. Videla si, čo sa deje tam dole? Ľudia hladujú, umierajú! Nemôžem slúžiť niekomu, komu je osud jeho ľudu ukradnutý."
,,Radšej si vyberieš život zradcu."
Bol to viac oznam ako otázka.
,,Poď so mnou," odvetil som namiesto odpovede.
Odvrátila zrak, pripomínajúc mi moje chovanie spred niekoľkých mesiacov, vo štvrti obchodníkov. Vedel som, že nepôjde. Nebol som si istý, či mohla. Ani či chcela.
Pristúpila ku skrinke ležiacej vedľa postele a otvorila ju. Keď sa otočila späť ku mne, držala v rukách meč. Podala mi ho.
,,V tom prípade si to vezmi. Cítiš teplo vychádzajúce z rukoväte? Je to mágia uveznená v tele meča, čaká kým ju niekto vypustí. Použi ju s rozumom."
Pokľakol som a sklonil hlavu. Bol to dar, ktorý predčil akékoľvek očakávania. Existovala len pár kúzelných predmetov. Každý mág, ktorý chcel takýto predmet vytvoriť, musel vedieť kovať a byť ochotný vložiť doň všetku svoju moc. Prijal som jej požehnanie.
,,Ďakujem ti, ale nemôžem prijať zbraň ktorá..."
Zasekol som sa v strede vety. Nemohol som ani myslieť na to, aký osud mi meč prinesie.
,,Zbraň, ktorá bude raz osudná pre jedného z nás? Taký je náš osud, priateľu."
Prikývol som a prijal zbraň. Pri odchode som sa ešte posledný krát zastavil vo dverách. Ponad plece som zašepkal :,, Tak teda začína vojna"
Lesramovi špióni ma hľadali ešte niekoľko týždňov po mojom úteku. Prehľadávali lesy kúsok po kúsku. Keď sa už zdalo, že ďalšie skrývanie bude nemožné, odišli. Bol som si istý, že ma už nikto neprenasleduje, pripojil som sa ku skupinke utečencov, ktorým sa tiež podarilo ukryť. Spoločne sme dorazili až do lesného mestečka Melendrith. Pod ochranou lesných elfov sa tu združovali všetci, ktorý utekali z kráľovho dosahu. Odtiaľto pokračovali ďalej na juh, kde mohli prekočiť hranice a začať nový život pri brehoch mora, alebo sa pridávali k tým, ktorý sa snažili oslobodiť kráľovstvo od jeho vládcu.
Celá štruktúra budov bola prírodná, akoby samotné stromy vyrástly do podoby, v ktorej pripomínali viac domy ako samotné rastliny, ktorými mali byť. Aj divá zver sa správala nanajvíš neopatrne. Pokojne sa prechádzala medzi zmeskou ľudí a elfov.
Privítal ma Hel´aeth, miestny vodca. Schodisko do jeho obydlia bolo vystavané len z popadaného lísta, zafarbeného od žltej až po medenú. Bolo však dostatočne silné na to, aby udržalo mňa a elf kráčajúceho po mojom boku. Izba samotná nebol bohato vyzdobená. Nachádzali sa tu len veci, ktoré boli nutné k dennému život. Jej obyvateľ sa tu väčšinu času nezdržiaval. Pri stene stál malý stolík s dvomi stoličkami, oproti nemu posteľ.
Pokľakol som, keď Hel´aeth vstúpil.
,,Nemusíš predo mnou kľakať, mladý muž. V skutočnosti som to je, kto hľadá tvoju pomoc."
Ponúkol mi miesto na stoličke, a tak som vstala sadol si. čakal som. Elf si ma premeriaval pohľadom, akoby sa snažil odhadnúť, či som hodný plniť úlohu, ktorú mi chce zveriť.
,,Tvoja prítomnosť nás neopísateľne potešila. Nehľadáme násilie, aj keď mnohý z naších mladých vás vinnia za toto vyhnanstvo."
Nemo som čakal, aj keď elf chcel, aby som prehovoril. Nakoniec pokračoval.
,,Malá skupinka ľudí sa usadila na severozápad od Melendrithu. Svojím hľadaním sa dostali na územie, ktoré patrí nám. Chceli by sme ´ta požiadať o pomoc."
Nemyslel som na to, že by prijal moje odmietnutie. Teplo sálajúce z rukoväte meča ma upokojovalo. V duchu som vedel, že musím prijať túto ponuku. Ak chcem pomôcť ľuďom, ak chcem pokračovať v tom, čo začalo mojím útekom.
,,Prosím pokračuj."
,,Chceme, aby si zistil, čo plánujú. šiel za nimi a pokúsil sa s nimi dohovoriť."
,,Ale ja som zradca. Vyhnanec."
,,Ostatní tvojho druhu su zranení, alebo príliš slabý na to, ab šli. Nemali možnosť dostať sa z mesta, alebo bojiska bez rán. Nežiadame nič iné, len aby si vyriešil náš problém, tak bude toto mesto v bezpečí a ty budeš mať miesto odkiaľ započneš svoj osud."
,,Vyriešiť problém? Chcete aby som sa ich zbavil?"
Elf sa záhadne usmial. Pokrútil hlavou a uprel na mňa svoje hlboké očí. nevydržal som jeho pohľad a zahanbene tak spustil hlavu.
,,Nechceme násilie."
Prikývol som. Pocit v mojom vnútri zosilnel. Vedel som, že táto úloha prinesie odpovede, ktoré som potreboval. Určí môj osud. Ako povedal Hel´aeth.
,,Začnem čo najskôr."
Smer ktorým som sa vydal ma zaviedol hlboko do lesa. Slnečné lúče ledva prenikali cez rozvetvené koruny stromov. Všade ticho. Nebolo počuť vtáči spev, ani vrčanie inej divej zvery. Na zemi boli viditeľné stopy, ktoré ma zaviedli priamo k ľudskému táboru. Skryl som sa tak, aby som mal dobrý výhľad na mužov sediacich pri ohni. Nemalo zmysel sa ponáhľať. Neočakával som vrúcne prijatie, akokoľvek by som sa snažil. Tento stret nemohol prebiehať bez násilia.
Bol to len malý tábor. Pri ohni sedeli traja muži, no bol som si istý, že v jednom zo stanov sa nachádza ešte jeden. Všetci vyzerali ako roľníci narýchlo naverbovaní do armády. Pozoroval som ich, no vzdialenosť medzi nami bola príliš veľká aby som mohol počuť o čom rozprávajú. Bližšie som sa neodvážil.
Po chvíli čakania sa jeden z nich postavil.
,,O chvíľu sa vrátim, takže držte svoje špinavé pracky od môjho taniera," zakričal.
Ticho som sa zakrádal povedľa neho, dostatočne ďaleko, aby ma nezbadal. Keď zmizol zraku svojích kumpánov, prepadol som ho zozadu. Ľavou rukou som ho schmatol okolo hrudníka a pravou, držiac dýku, mu namieril na hrdlo.
,,Bud ticho," zašepkal som mu do ucha ,,a pomaly postupuj vpred."
Kráčali sme ako to najrýchlejšie šlo, dostatočne ďaleko od tábora. Hodil som ho o kmeň stromu, skôr ako sa stihol spamätať som vytiahol meč a priložil ho k jeho srdcu. Vyzeral vystrašene, no nespoznal ma. Dovtípil som sa, že nehľadali mňa, ale kohosi iného. Alebo čosi.
,,Kto si?"
,,Ja...som len obyčajný roľník. Pridal som sa k armáde, aby som nakŕmil rodinu, prosím."
Obzrel som si ho podrobnejšie. Môj prvý dojem nemohol klamať, v žiadnom prípade nevyzeral ako vojak. Celý sa triasol od strachu.
,,Prečo ste tu?"
,,Prišli sme hľadať artefakty pre kráľa. Ale nič o nich neviem. Mali sme prehľadávať jaskyne v okolí. To je všetko, prisahám!"
,,Pracuješ pre kráľa, nezaslúžiš si nič iné ako smrť."
Po líci mu stekala slza. No nemohol som si dovoliť len tak ho nechať odísť. Dnes nebol deň na milosrdenstvo.
,,Som roľník! Nemal som inú možnosť, prosím, nechajte ma odísť!"
,,Aby si povedal svojím priateľom, že som tu? Ľutujem, tentoraz nemám inú možnosť ja."
Zatlačil som meč hlboko do jeho srdca skôr, ako stihol odpovedať. Jeko krik bol tĺmený porastom, natoľko, že ho nikto v okolí sto metrov nemohol počuť. Dúfal som, že to bude stačiť.
,,Z kriku s vzišiel, v kriku umieraš."
Utrel som čepeľ do jeho oblečenia a vydal som sa cestou späť ma miesto, odkiaľ som sledoval tábor.
žiaden z roľníkových spoločníkov sa nestaral o to, že tu tak dlho nie je. Jeho porcia už dávno našla miesto v žalúdko jedného z dvoch ostávajúcich. Zo stanu vyšiel človek, odetý do omnoho ozdobnejšej róby. Bolo zjavné, že nemal v úmysle dlho sa zdržiavať na tomto mieste. Pozrel sa dole na roľníkov a odpľul si k ich nohám.
,,Späť do práce, verbež!"
To bola moja príležitosť. Počkal som, kým sa tábor vyprázdnil a veliteľ vošiel späť do stanu. Jeden z mužov sa vybral presne smerom, ktorým ležalo mŕtve telo, dúfal som len, že pôjde dostatočne pomaly na to, aby som stihol zistiť o čo tu ide. Odhrnul som záves tvoriaci vstup. Veliteľ bol ku mne otočený chrbtom, myslel si, že osm jeden z jeho poddaných.
,,Musíš byť neuveriteľne hluchý. Povedal som, že sa máte vrátiť späť do práce. V záujme vlastného dobra by si mal. V opačnom prípade nakŕmim kráľovské vrany tvojími vnútornosťami."
Vytiahol som spoza opasku dýku. No otočil sa skôr, ako som k nemu stihol pristúpiť. Chytil rukoväť meča no nevytihol ho z pošvy. Zízal na mňa. Bol zmätený.
,,Ty?!"
Jeho hlas mi spôsobil v hlave bolesť ako ostrý kus skla. Spoznal som ho. Na človeka bol nízky, no predsa ním bol. Nikdy som s ním nehovoril, no povery sa šírili rýchlo. Volali ho Kráľ lží. Diplomat. Ró.
,,Zradil si náš rád. Nie je nič, čo by očistilo tvoje meno."
,,To nebol môj zámer."
Tasil meč, pripravený na súboj. Nevidel som inú možnosť, pustil som z ruky dýku a chytil sa meča ako to najrýchlejšie šlo. No ani to nestačilo. Prvú ranu som z časti vykril mečom, no čepeľ sa mi aj tak zviezla až na rameno, kde pretrhla látku a kus kože. Pocítil som, ako teplo meča preniká cez prsti každou žilou do celého tela. Bolesť bola zanedbateľná.Stabilitu som našiel o čosi rýchlejšie ako čakal, a tak som sa dokázal vyhnúť jeho útoku. Ocitol som sa mu za chrbtom.
Do tejto rany som vložil celý švih zápestia tak, aby som za krátky čas napáchal čo najviac škody. Sekol som ho cez kríže, no jeho zbroj zabránil čepeli prejsť až ku koži. Ró padol na zem, Prevrátil som ho kopnutím a preitlačil špičku meča k hrdlu, aby sa nemohol hýbať.
,,Ten meč," zašepkal a naprázdno prehĺtol ,,ti dala Shayira? Zaujímavé. Nemysli si, že sa o tom kráľ nedozvie. A keď to raz príde nebudeš ju môcť zachrániť.L
Rozosmial sa. Zatlačil som mu meč hlbšie na hrdlo. Z miesta ktoré sa dotýkalo jeho kože začal tiecť pramienok krvi. Zalapal po dychu.
,,čo sú zač artefakty, ktoré hľadáte?"
Odpľuvol si k mojím nohám a znova sa zasmial. Rýchlym pohybom meča som mu roztrhol rukáv, spolu s kúskom mäsa z jeho ramena. Skríkol v bolestiach.
,,Počúvam."
,,Dobre, dobre! Poviem ti to, ale nemysli si, že ti to len tak prejde."
,,Už teraz som prekliaty. Hovor!"
Zhlboka sa nadýchol. Pozeral na mňa, akoby sa ma snažil odhadnúť, no keď som nova pritlačil mečom, začal rozprávať.
,,Pred niekoľkými mesiacmi našli Orkinový učni v starých knihách poznámku. Zaviedla ich až ku knihe, ktorá rozprávala príbeh mladého bojovníka, ktorý bojoval za slobodný ľud Melendrithu. Napriek tomu, že bol sám nakazený morom, pokračoval vo svojej úlohe a našiel zbraň, ktorá mu pomohla vyriešiť násilnosti a nákazú, ktorou jeho ľud trpel. Na konci knihy stálo : Tí ktorí túžia po moci neuspejú, iba v časoch núdze zjaví sa zbraň veľkej moci, zjaví sa krvou hrdinu a dračími slzami."
,,Takže teraz už veríte rozprávkam?"
,,Nie je to rozprávka. Vystopovali sme draka, skrýva sa v niektorej z okolných jaskyní."
,,A chcete získať zbraň..."
,,...aby mohol kráľ vyriešiť problémy svojho ľudu."
Pozrel som sa mu do očí snažiac sa nájsť akúkoľvek zmienku po lži. žiadna v nich nebola. Kráľ lží. Diplomat.
,,Neverím ti ani slovo."
,,Nemusíš, nezáleži na tom. Sám si sa vyhlásil za záchrancu, no brániš tým, ktorý sa snaži pomôcť. Na tvojích rukách bude krv ľudu, ktorý si si sľúbil zachrániť."
,,Stačí!"
Nasledjúci úder oddelil jeho hlavu od zvyšku tela. Už žiadne ďalšie lži. Aspoň v to som dúfal. No v mojej mysli začali klíčiť pochybnosti. Čo ak predsa neklamal. Pozrel som sa na jeho hlavu, ktorá na zem nakreslila hrubú krvavú stopu. Oči vyvalené do neznáma, no na tváry mu ostal úsmev. Prekliaty bastard! Bola iba jediná cesta, ako to zistiť. Nasledovať dračie stopy.
Nebol dôvod vraciať sa odkiaľ som prišiel. Nemal som potuchy, v ktorej s zajskyní by sa drak mohol nachádzať, no rozhodol som sa nasledovať jedného z roľníkov. Jeho ťažká obuv zanechávala v rozmáčanej hline viditľné stopy. Bolo ťažké si ich nevšimnúť. O niekoľko metrov som ho zbadal. Predieral sa najhustejším porastom. No pomedzi stormy som zbadal široký skalný masív. Vybral som sa proti prúdu rieky, ktorá vyzerala, akoby vytekala práve z pohoria. Podľa všetkého som usúdil, že sa vraciam späť k mestu. Už som dokonca začínal cítiť pach hnujúcih tiel. Nikdy predtým som tu nebol, no často som pozoroval toto miesto z Orkinovej veže. Povedal mi, že jedného dňa tu nájde silný zdroj moci. Cítil ho. Vedel, že tu je. To bol dôvod prečo si vybral vežu s výhľadom na hory. Nič viac ako kopa kamenia.
Dorazil som k vodopádu. Hluk ktorý vznikol, ako voda dopadala z vysokých skál, takmer rotrhal moje uši. No napriek bolesti som pokračoval. Za vodopádom sa čosi črtalo. Snažil som sa dotknúť vodopádu, zistiť tak, či bude možné prejsť, no prúd bol príliš silný. Spomenul som si na Shyairine slová. Meč plný mágie. Čaká, kým ju niekto vypustí.
Vytasil som meč, jeho čepeľ bola matná, ani stopa po ohnivom odlesku, ktorý mával zvyčajne. Ponoril som ho do vody, snažiac sa ho tak očistiť od Diplomatovej krvi. Aby tak odplávala s prúdom. No nestalo sa. Jeho krv smerovala k vodopádu. Keď sa ho dotkla prúd na chvíľu zoslabol. Také boli jeho slová. Zjaví sa krvou hrdinu a dračími slzami. Aj keď som si nebol istý, že práve ja budem ten hrdina, porezal som si zápestie a ponoril do vody svoju dýku. Dotyk krvi otriasol barierov, úplne ju vymazal. Vchod bol voľný.
Vnútorná jaskyňa nebola veľká. Do druhej časti som vstúpil cez vysokú kamennú klenbu. Vnútri bola tma, ktorá mi neumožňovala vidieť dopredu. Ale ostatné zmysly boli silnejšie. Počul som hlboké dýchanie, prichádzajúce zo vzdialených častí jaskyne. Vrčanie. Šuchot netopierých krídel pod kamenným stropom. A pach. Zle strávené mäso, ztuchly vzduch. Pochyboval som, že by tu mohol byť ukrytý akýkoľvek artefakt.
Zrazu vzduch preťala ohnivá vlna, ktorá sa zastavila len niekoľko metrov predomnou. Enormné teplo ma zato zasiahlo v plnej sile. Vstup za mnou sa stal neprechodným. Po chvíli omráčenia som sa zmohol na krok dopredu. Začul som hlasy. Zo začiatku šepkali. Zvyšovali hlasitosť. Približovali sa. Až nakoniec som ich nepočul, cítil som ich. Vo vnútri mojej hlavy. Vytasil som meč, jeho čepeľ sa tentoraz leskla v neznámom svetle, osvetľujúc malé kúsok priestoru okolo. Nemal som inú možnosť, ako pokračovať ďalej do jaskyne. Za ohňom. Čím hlbšie som šiel, tým viac meč žiaril. Akoby sa ma snažil upozorniť na blížiace sa nebezpečenstvo. Ktoré bolo rovno predomnou.
,,Prišiel si, aby si ma vyrušil zo spánku, maličký?"
Hlas akoby prichádzal odnikiaľ. A odvšadial. Každá skala zároveň kričala a šepkala. Počul som ho ušami, no rovnako sa mi ozýval aj vo vnútri hlavy. Zatočila sa mi hlava.
,,Myslíš si, že prišiel čas získať zbraň ktorú hľadáš? Príliš skoro, si príliš nevyspytateľný, maličký."
Meč ožaroval dostatočne na to, aby som pred sebou zbadal obrovskú tlapu s ostrými pazúrmi. Takmer tak veľkú, ako môj trup. Drak čakal na odpoveď.
,,Prišiel som, aby som zachránil môj národ! Prešiel som v tovojej skúške, prekročil som vodnú bariéru!"
,,V skutku? Oprávňuje ťa preliate krv hrdinu nosiť moje tajomstvo?"
,,Preliata bola moja krv!"
Hlas mlčal. Myslel. Odvážil som sa prísť bližšie. Nad tlapou som už dokázal rozoznať šupinatú nohu. Už som si bol úplne istý, že predomnou stojí drak.
,,Takže sa považuješ za záchrancu, maličký?"
,,Nie! Nestarám sa ako ma budú volať! Záleží mi len na tom, aby obyvatelia mesta prestali trpieť!"
Ticho. Dlhšie ako predtým. Ale hlas v mojej hlave šepkal. Janejšie ako predtým. Zčeril hladinu pochybností. A strachu. Bol to skutočne dôvod, prečo som sem prišiel? Pomôcť tým, ktorý si nemohli pomôcť sami? Alebo som hľadal pomstu?
,,Nie!" skríkol drak ,,si príliš nepredvídateľný."
Intenzita jeho hlasu ma takmer zrazila na kolená. Videl som len jedno východisko z tejto situácie.
,,Zjaví sa krvou hrdinu a dračími slzami. Priprav sa umrieť, drak!"
Rozbehol som sa dopredu ochtný sekať a trhať čokoľvek, čo by sa mi postavilo do cesty. No potom sa zjavil ďalší záblesk ohnňa. Teplo. Okolo mňa sa objavil ohnivý kruh. Vlny tepla prichádzali zo všetkých strán. Cítil som sa ako vo vriacej vode. Samotný meč akoby mi horel v rukách. No stále som ho držal. Každým krokom, ktorý som spravil smerom k nej, sa ohnivá hranica otepľovala. Triasli sa mi kolená. Celé telo bolo poliate potom. Len tri metre od hranice som už nemohol pokračovať. Pustil som meč a dopadol na zem.
,,Slabý, si príliš slabý. Moje tajomstvo nezískaš násilím, maličký."
Pokúsil som sa vstať, ale bolesť bola silnejšia. Oheň spaľoval kožu, rovnako ako moju nádej. Odplazil som sa do stredu kruhu. Môj hlas bol slabý, nepočuteľný. Nebol som pripravený.
,,Počúvaj ma, maličký. Pokiaľ uspeješ a prekonáš túto beriéru, budeš mať svoju zbraň. Ak nie, nech tvoju myseľ očistia plamene."
Schmatol som meč, aj keď mi jeho rukoväť spálila na dlani kožu. Znova ma obkolesilo teplo, tentoraz ešte intenzívnejšie. Sekol som mečom do vzduchu, v nádeji, že mi prekliesni cestu ohňom. Nestalo sa tak. V hlave sa mi znova ozval hlas. Bol tak povedomý. Kedysi som ho poznal. Ale teraz som naň chcel zabudnúť. Bol môj. Môj hlas prisahajúci vernosť. Môj hlas pripominajúci mi všetko, čo som odprisahal a porušil. Stratil som svoju česť. Ako som sa mohol stať nositeľom nádeje. Ako som mohol zachrániť ľudí, trpiacich vo svojich domovoch. Keď som nebol schopný dodržať prísahu danú na svoj život. Nech sa stane. Zreval som, utekajúc priamo do ohňa. Chcel som všetko ukončiť práve na tom mieste. Nezaslúžil som si to.
keď sa plamene dotkli pokožky, prežil som úplne novú škálu bolesti. Ale krátko na to zmizla. Cítil som chlad. žiadne ďalšie spaľovanie môjho tela. Zasmial som sa. Tak toto bude koniec, pomyslel som si. Cítil som sa voľný. Nespútaný.
Z ničoho nič som sa ocitol na druhej strane kruhu. Oheň za mnou ešte slabo horel, no už z neho nešlo spaľujúce teplo. Pozrel som sa na ruky. Ani známka po zraneniach. žiadna jazva. Predomnou sa týčil starý drak. Pozeral priamo na mňa. čakal. Kĺakol som a položil meč na zem.
,,Si odvážny, ale stále sa máš čo učiť. Dodržím svoj sľub."
Obrovskou tlamou si vytrhol z tela kus mäsa. Musel som hlboko zakloniť hlavu, aby som tento zjav mohol pozorovať. Na tvár mi dopadli prvé kvapky dračej krvi. Miesili sa vo mne zmätenosť a úžas. Drak si pomaly ľahol. Videl som priamo do jeho očí. Jedno väčšie ako moja hlava. Z jeho nozdier vychádzal dym. Odlomené zuby prerádzali, že si toho už veľa prežil. A terz umieral pred mojimi očami, z vlastnej vôle. Aby mi pomohol. Aby splnil sľub.
,,Vezmi moje srdce. Zjedz ho, kým ešte stále bije. Tak budeš mať svoju zbraň."
Nechápal som. Potreboval som odpovede na toľko otázok, ale jeden pohľad ma presvedčil, že drak už nebol nažive. Rukávom som si z tváre zotrel jeho krv.Nemal som poňatia, čo bude nasledovať, no bol som ochotný spraviť, čo po mne žiadal.
Srdce stále bilo, keď som ho vybral z dračieho tela, aj napriek tomu, že už nedýchal. V porovnaní s ostatnými častiami bolo maličké. Krv mi stiekla na zápästie, odkiaľ dopadala na zem, vytvárajúc tak mláku. Prvý krát som doň zahryzol. Celá tvár sa mi pokryla krvou. Mne samotnému prišlo zle. Ale nemal som inú možnosť ako pokračovať. Keď som to konečne mal za sebou, šaty mi pokrývala vrstva už takmer zaschnutej krvi. Pocítil som slabosť. Padol som na kolená. Všede okolo bola temnota. A hlasy. Hlava akoby mi vybuchla v bolesti. Chytil som sa za temeno, ale nepomohlo to. V mysli sa mi začali rojiť obrazy. Len ako záblesky svetla rýchlo nasledujúce jeden za druhým. Farebné ťahy štetca, ktoré nedávali zmysel. Cítil som, že ako to bude ďalej pokračovať moje srdce prestane biť. Vykríkol som enschopný vydržať bolesť. Obrazy sa vyostrili. Videl som krv. Videl som bojisko, krik. Niekoho známeho. Shayira stála na kopci. Pripravená strieľať. Jej oči boli mokré. Vedel som, čo príde. Znova som vykríkol.
Moja posledná myšlienka patrila jej. Ako posledný úder srdca, ičiaci všetku nádej. Padol som na zem. Hlina bola studená. Skupinka netopierov preletela ponad moju hlavy predtým, ako som upadol do bezvedomia.
Komentáre