Pravdive pribehy

Žili raz v jednom panélaku tri ženy. Jedná poslušná, bez hriechu, tak trochu nasprostelá Maruška. Druhá, atraktívna spoločenská hriešnica Holena a posledná Holenina mať, Marušina pastorka, Eržika.
 Holena s mamou, keďže boli veľmi pohodlné, vždy posielali trochu nasprostelú Marušu po všetky nákupy. Vzhľadom na to, že Holena a macohca Eržika boli spriaznené s výletnou skupinou Al-Kvajda a taktiež sa blížilo k Vianociam, rozhodli sa túto organizáciu potešiť darčekom.
Po dlhom mozgovom bádaní prišli na to, že im zabezpečia výlet, o akom sa Al-Kvajde v živote ani nesnívalo. A už kričia na Marušu: ,,Maruša, poď sem!"
Ona spokojne pricupkala.
 ,,No co je?!"
,,Rozhodli sme sa naším východnym priateľom poslať darček. Zožeň nám jednú atómovú bombu."
 ,,A gde?!"
,,To už je na tebe," odvetili s úsmevom obdive, spokojné ako to všetko vybavili.
 Mruša ako každý logicky uvažujúci človek sa rozhodla, že zájde do hypermarketu. Pretože tam vraj nájde všetko.
 Idúc si tíško so sklonenou hlavou po tmavých uličkách a premýšľajúc nad tým, koľko môže taká bomba stáť, sa jej z ničoho nič do cesty postavil vysoký, švárny šuhajko.
,,Kamže kam, dievčatko?"
,,Tha, do obhodu, ne?"
 ,,A čože tam?"
,,Bonbu, atomovu," povedala Maruša svojím tak trochu nasprostelím hlasom.
 Mládenec sa na okamih zatváril udivene, ale potom sa k nej znova s úsmevom obrátil.
,,Či ty nevieš, že tam také veci nemajú?"
,,A gde inde?!"
,,Poď, ja ti ukážem."
Obišiel ju a strkajúc ju pred sebou, pomaly postupovali tmavými cestičkami, ktoré neskôr vystriedali poľné, až sa nakoniec ocitli v hustom lese.
 Nedbajúc na to, že v šírom okolí nebola viditeľná žiadna cestička, pokračovali ďalej. Až napokon, vyšli spoza hustých lesov na čistinku, na ktorej sa nachádzalo ohnisko.
,,Gde to je?!" spýtala sa nedočkavá Maruša.
 Mládenec jej ukázal papierky.
,,Toto si daj a uvidíš ju," riekol pobavene.
 Maruša neváhala a prášok z papierika do seba hodila na jednu šupu. Všetko zrazu začalo byť farebné. Oveľa krajšie ako kedykoľvek predtým. Pozrela sa na ohnisko. Nikto tam nebol. Mládenca už taktiž nikde nevidela. Zrazu okolo nej prešlo dvanásť postáv.
,,Gdo ste?!" spýtala sa ich.
 ,,Sme dvanásti mesiačikovia a keďže vieme aká si naspro...milá, rozhodli sme sa ti pomôcť," povedal ten ktorý vyzeral najstaršie.
 ,,Čo potrebuješ, Maruška?" spýtal sa iný, oblečený v ružových šatách a vyzerajúci trocha teplo.
,,Atomovu bonbu."
 Mesiačikovia sa na seba začudovane pozreli.Vedeli, že toto by nikto do lesa nešiel hľadať. Taktiž vedeli, že Maruša nie je ako ostatný.A preto len prikývli...