Pomaly sa prevrátil na boľavý bok. Prenikla ním ostrá bolesť. Nebyť hrubého koženého opasku, ktorý mal v ústach, bol by sa prezradil. Bol tu už niekoľko dní a sečná rana mu pomaly začala červenať. Pozrel sa smerom k východu z jaskyne. Boli tam na sebe pokladané vysušené listy liečivých rastlín a hneď vedľa nich prázdna miska. Cítil sa ako zajatec, aj keď ním v skutočnosti ešte nebol. Nie dokým tu bola ta malá. Objavila ho raneného neďaleko hraníc a odvtedy mu pomáhala. Nebyť jeho zúboženého stavu, bol by ju zabil, ale teraz, teraz to už nemohol.
Priplazil sa k rastlinám, vzal si jednu a namáčal ju do misky s vodou. Dal si dolu kúsok látky, zakrvavenej tenkým prúžkom krvi. Pozrela sa na svoju ranu. Vôbec nevyzerala dobre. Bola hlboká, na okrajoch červená, až modrastá. Nemohol s ňou nič robiť. Mal len tieto liečivé elfské rastliny. Zhlboka sa nadýchol a priložil si ich k rane.
Jeho telo sa naplo v bolestnom kŕči. Hrýzol do remeňa z celej sily, aby ho neprezradil krik. Padol na kolená, no snažil sa nepadnúť ranou na špinavú zem. Celý bok akoby mu stŕpol. Necítil v ňom ani kúsok života.
Hrdý život špeha, pomyslel si.
Po chvíli si na bolesť zvykol. Priložil si rastliny novým kusom látky. Obviazal si ho okolo trupu, navliekol na seba koženú tuniku, nohavice a naboso sa šiel prejsť vonku.
Bolo nadránom. Chladné kvapky rosy mu upokojujúco padali na chodidlá. Pocítil v sebe pokoj. Zvláštny pre niekoho, kto sa necíti bezpečne ani vo vlastnom dome. Nachádzal sa na nepriateľskom území a predsa sa neobával.
Od lesa zafúkal vietor. Priniesol so sebou niečo čo nečakal. Zápach, ktorý dobré poznal. Zápach krvi, vznášajúci sa nad bojiskom. No tu nebol až taký intenzívny. Akoby len...
Začul výkrik. Vysoký , detský. Zreničky sa mu rozšírili. Dych na chvíľu zastavil. Vedel odkiaľ prišiel. Aj čo znamená. Rýchlo si natiahol koženú obuv a rozbehol sa za ním. Niečo v jeho vnútri mu však šepkalo, že je príliš neskoro. Znova.
Dobehol na miesto, kde len pred niekoľkými dňami utrpel svoje zranenia. Nevidel tu nikoho. Nikoho živého. Len kopu mŕtvol. Podišiel k jednému z vojakov. Obrátil ho na chrbát. Na hrudi sa mu vynímal znak štvorlístka, rovnaký ako tým, čo ho napadli. Po útočníkoch neostala ani stopa. Nezdalo sa, že by tu boli okrem elfých strážcov aj iné mŕtvoly. Až na jednu. Malé dievčatko.
Podišiel k nej. Bola to ona. V rukách ešte držala bábiku, ktorá bola ofŕkaná jej modrastou krvou. Oči mala otvorené. Videl v nich, ako umrela. Rýchlo a takmer bez bolesti. No aj napriek tomu, s veľkým strachom.
Pocítil hnev, tak prudko, ako ešte nikdy. Vedel , že nebyť jeho, dievčatko by ešte žilo. Vedel, že išla za ním.
Vzal jedného zo strážcov a pustil ho dole riekou, aby si ho jeho druhovia našli a vedeli, čo sa stalo. On sám vzal na ruky dievčatko a odniesol ho do svojho úkrytu. Sedel nad ňou niekoľko hodín so spustenou hlavou. Nakoniec zdvihol zrak. V jeho pohľade sa zračilo odhodlanie. A pomsta.
Komentáre