Kde bolelo, tam bolelo, žil raz jeden kráľ, ktorého pred časom postretla veľká pliaga. Jeho žena len nedávno umrela hrdinskou smrťou v boji, keď sa snažila dobyť nové územia. On, zarmútený jej smrťou, zošalel. Dal si predvolať svoj dcéry a s podnapitím výrazom v tváry im takto vraví.
,,Tej z vás, ktorá ma má najradšej, venujem svoje kráľovstvo."
Ozvala sa prvá.
,,A či otče sa od nás preč chystáte?"
,,Áno, dcéra moja, idem na dovolenku. Už nechcem viac tomuto kráľovstvu vládnu tak idem."
Tak dcéry v tušení, že ich otca len láskavé objatie poteší, vrhli sa naň. No kráľ len smutne prikývol, nedal nič najavo, len znova riekol.
,,Nebol to dobrý nápad. Tá z vás, ktorá prvá ženícha si donesie, tá kráľostvo do daru dostane."
Rozbehli sa dcéry nehľadiac na zimné obdobie známimi cestičkami, prvých ľudí, čo stretli sa pýtali, či si ich nevezmú a hneď i nosili pred otca ženíchov. Len Maruša, z nich najmladšia sa do vydaja nehrnula. Pomaličky uvažujúc sa vybrala po cestičke. Rozmýšľala, cesta jej plynula. Prebehli jej mysľou rozumy o jej živote. I tak si zaumienila, že vlastniť kráľovstvo nie je až taký dobrý nápad. Čo ak by ju jej nastávajúci poslal niekam do vojny, ako jej otec úbohu mamku. Zrazu sa zastavila a uvedomila si, že je niekde hlboko v lese. Cestička sa už dávno stratila a ona sa ocitla v hlbokom lese.
Poobzerala sa okolo. Zazdalo sa jej, že zazrela maličkého škriatka. Vybrala sa za ním. Sledovala ho dlho, občas sa jej stratil a musela ho stopovať. Nakoniec však dorazila až k miestu, kde trpaslík býval. Súdiac podľa drevenej chatrče, slamennej strechy a trpaslíkov stojacich pred nimi. Počkala kým odídu a následne sa vydala k dverám. Tie však boli zamknuté. Maruša si vybrala sponku z vlasou, že ich otvorí, no na svoj údiv jej to nešlo. Pozrela sa bližšie na dvere a tam zbadala, kde sa stala chyba. Dvere sa dali otvoriť iba čipovou kartou.
Plná hnevu sa rozmachla a celou silou kopla do dverí. Tie sa znenazdajky otvorili. A tak sa Maruša nezakonným spôsobom dostala do domčeka siedmich trpaslíkov.
Komentáre