Pravdive pribehy

Ostatné hodiny prebehli normálne, ak sa neustála ignorácia a spanie spolužiakov na stole dá nazvať normálnym. Dnes dokonca prekypovali priateľskou náladou a ponúkli učiteľke dejepisu šálku kávy. V triede sme totiž mali rýchlo varnú kanvicu, ktorú si doniesli, snáď aby navonok pôsobili aspoň trocha inteligentne. Samozrejme nepomáhalo.

Mek ma neprestával sledovať, tak som sa otočila k Ivete, aby som sa dozvedela, čo mu napísala do lístkov.

,,Ale, čosi v zmysle, že naňho nemôžeš prestať myslieť a že sa bojíš mu povedať, kto ťa bije, pretože ťa sledujú."

Musela mi spadnúť sánka a to takmer v doslovnom slova zmysle. Ak by som ju nepovažovala za kamarátku, pravdepodobne, nehľadiac na to, že prebieha hodina, by som na ňu nakričala. Toto je ten druh priateľov, ktorých síce máte radi a oni vás tiež, ale nikdy si nedokážu odpustiť trochu vás podpichnúť. A neuveriteľne ich teší, keď vidia, ako sa trápite nad vecami, ktoré považujú za jednoducho a samozrejme vyriešiteľné.

,,Čože si mu napísala?"

,,Určite sa s tebou bude chcieť porozprávať."

,,Ja ťa zabijem."

Do hlavy ma trafila guľka z papiera. Nahnevane som sa pozrela na Meka, no ten sa na mňa len usmial. Aký je neodbytný, taký je neznesiteľný. Schmatla som papier a nahnevano, možno až príliš energicky ho rozbalila. Rukopis na ňom som okamžite spoznala, nedal sa zameniť s ničím iným. Trochu som ho natočila na svetlo, no prečítať škrabanice bol nadľudský pokus. Vďaka praxi sa mi to nakoniec podarilo.

Dnes ideš so mnou domov.

Tlmene som zanadávala, skrčila papierik a hodila ho smerom k smetnému košu.

Nedá sa povedať, že by som akokoľvek dbala na to, čo Mek chcel a očakával. Po štvrtej hodine, čo bola toho dňa moja posledná, som sa rozhodla nečakať na obed a namiesto toho ísť smerom, kde ráno padala domnelá hviezda. V šatni som si obliekla červenú bundu a s potešením zistila, že Mek je ešte stále v škole, čo mi dalo možnosť nebadane uniknúť. Upevnila som si batoh na pleciach a čo najpokojnejšie vyšla von. Cez ulicu stála autobusová zastávka, ktorá susedila s malou pekárňou. Odtiaľ sa už poľahky dalo dostať na požiarne schodisko a strechu bytoviek, ktoré obklopovali školu.

Po tom, čo som sa dostala hore, som si nasadila kuklu a rukavice, aby som sa kvôli potu nešmykla. Ak som mala pravdu v tom, čo sa dnes prirútilo do tohto pokojného mesta, maskovanie hlavy mi mohlo značne uľahčiť život.

Hviezda smerovala do severovýchodnej časti. Predo mnou sa skvela ľahká cesta, necelý kilometer dlhá trať, bez značných prerušení. Mnohokrát pri misiách ma ovládol pocit slobody, ktorý dokázal dokonale zmariť zdravý úsudok. Vedela som, že dnes by to mohlo byť príliš nebezpečné. Bolo to tak dávno, čo som plnila akúkoľvek misiu, že som zabudla, aké to je. No mojou úlohou bolo nesklamať.

Strechy boli mokré a klzké po krátkom jesennom daždi, no snažila som sa bežať, ako to len šlo. Cieľová destinácia bola na streche papiernictva. Zbadala som prášok, ktorý sa na nej povaľoval. Mal rovnakú medenú až šarlátovú farbu, ako hviezda. Podišla som bližšie, aby som ho preštudovala. Čupla som si. Bol krehký a aj väčšie granuly sa mi ihneď rozsypali medzi prstami. Netrebalo veľa zisťovať. Predo mnou sa začala uprostred ničoho otvárať brána, portál do iného sveta. Tak známy úkaz.

Ihneď som odhodila všetok prášok, ktorý som mala na ruke. Vedela som všetko, čo som potrebovala. Jediná vec, na ktorú som myslela bolo nový portál v mojom meste. Znamenalo to, že sa budem musieť vrátiť k svojím niekdajším povinnostiam. Ak je to tak, musela som sa čo najrýchlejšie spojiť s vedením Skokanov.

Portál sa náhle zatvoril ako posledné zrnko prachu dopadlo na zem.

,,Veľmi pomaly sa otoč a nepokúšaj sa utiecť."

Hrubý, drsný hlas sa ozval spoza môjho chrbta. Na chvíľu som zabudla dýchať. Portál sa tu objavil ešte len dnes a už prichádzali prvé Mrchy. To bolo aj na nich nezvyčajne rýchle.

Nemala som na výber, pomaly som sa otáčala.

,,Takže už sa tu objavujú prvý Skokani, "povedal posmešne.

,,A Mrchy."

Moja poznámka ho zjavne rozladila. Samozrejme, kto už by nazval svoju organizáciu Mrchy. Toto pomenovanie používali len Skokani a samotné Mrchy to stále rozčuľovalo. V rámci stratégie to bol veľmi dobrý ťah, žiaden zo stretov so Skokanmi sa neobišiel bez podpichovania. Väčšinou však nasledovali preteky o život.

Skokani chytali Mrchy len zriedkavo, boli to obyčajný ľudia, len o čosi viac zasvätený do veci. A hlavne lepšie vybavení. Naopak to však nefungovalo rovnako zhovievavo. Rozprávalo sa, že na Skokanoch robia pokusy a študujú ich anatómiu, keďže Mrchy zatiaľ neprišli na to, ako sa dostať cez portál. No nedalo sa spoliehať, že im to bude trvať donekonečna.

,,Nikdy sa nepoučíte. Sme Bojovníci slobodného frontu. Žiadne Mrchy."

,,Slobodný front. Už sme o pár rokov dopredu, mimo to nevidím žiadne bojisko."

Mrcha sa zachechtala, nakoľko sa to cez šatku na tvári dalo rozoznať. Dobre vedel, že ak ma chytí, stúpne jeho kredit v organizácií. Pre neho som bola ľahkou korisťou.

,,Môžeš mi rovno povedať, ako prechádzaš cez portál, alebo to pôjde po zlom."

,,Nefandi si."

Bez ďalšieho váhania som sa otočila a rozbehla sa smerom k škole. Bola to moja jediná šanca, stratiť sa v budove. Za sebou som počula vybuchovať lúče omračovacej pištole, špeciálne navrhnutej pre Skokanov. No tie zanedlho prestali. Jeho dych bol príliš blízko na to, aby som si oddýchla. Nechápala som, prečo nie som schopná uniknúť. Muselo to byť prestávkou. Cítila, ako sa po mne načahuje v snahe vyviesť ma z rovnováhy aspoň letmým dotykom. Blížili sme sa k okraju strechy a tento skok mal rozhodnúť o všetkom, ak by ma preskočil, mala som po chlebe. Nehodlala som však riskovať hneď v prvý deň návratu do služby. Prudko som sa otočila o devedesiat stupňov a šmykla som sa po zemi. Mrcha nestihla zareagovať a potkla sa o moje nohy. Rozčapil sa na zem no zotrvačnosť ho hodila cez okraj. Podišla som bližšie, aby som zistila, či už je nadobro po ňom, no on sa držal rukou. Pod ním sa nachádzalo požiarne schodisko, takže mu nič nehrozilo.

,,Možno nabudúce. Ešte potrénuj."

Nahnevane zavrčal, no to už som si nevšímala, preskakujúc medzeru medzi bytovkami, akoby tam vôbec nebola. Utekala som čo najrýchlejšie, aby ma nemohol v žiadnom prípade sledovať. Zo strechy som zliezla dosť ďaleko od školy, cez lešenie, na ktorom momentálne nikto nebol. Spustila som sa dole po tyči a ľahko pristála na zemi. Stiahla si z hlavy kuklu a narýchlo ju napchala spolu s bundou do školského batoha. Aj keď výzor nebol mojou prioritou, upravila som si vlasy a prezrela sa v kúsku rozbitého skla, ktorý ležal pri mojej nohe. Našťastie som nemala žiadne viditeľné stopy po útoku, takže som pokojne mohla medzi ľudí. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na oblohu. Nikto ma neprenasledoval, žiadna skákajúca postava za mnou. Vyšla som na ulicu, trocha zaskočená slnkom, ktoré mi zažiarilo do oči.

Rozhodla som sa zabehnúť si kúpiť vodu do neďalekej večierky a nasledovať môj pôvodný plán, vrátiť sa do školy.

Aj napriek tomu, že som neverila tomu, že by ma niekto mohol prenasledovať, chcela som sa radšej uistiť. No ako som vstupovala do vnútra, spomenula som si, prečo by som tam nemala chodiť. Skôr ako som stihla čokoľvek urobiť ma prekvapil Mek.

,,Ah, tak tu si, už som si myslel, že si mi utiekla."

,,Chcela som.“

Usmial sa na mňa, tváriac sa, že ma nepočul. Rukou mi naznačil, aby som šla prvá. V tom som si všimla, že jeho rukáv je mokrý. Vôbec sa mi to nepozdávalo, aj keď na jeho tmavej košeli šlo veľmi ťažko rozpoznať, čo za tekutinu to mohlo byť. Chytila som mu ruku a vyhrnula rukáv. Tvár sa mu na moment skrivila v bolestnej grimase.

,,Kriste, kde si si to spravil?"

Celú ruku mal zakrvavenú, no rana sa doteraz nezacelila, stále z nej tiekla krv. Aj keď, a to sa musím priznať, som nikdy nebola na záchranu ľudských životov, tu šlo o Meka. Je pravda, že mi sústavne liezol na nervy, ale väčšinu času sa na mňa snažil byť milý, aspoň to som mu dlžila. Až teraz som mu pozrela na tvár, bol biely ako stena. Bez váhania som sa rozbehla do telocvične a zúrivo zabúchala na Majorove dvere.

,,Čo je? Vyhral som niečo?"

Keď zbadal moju ustráchanú tvár, zamračil sa. Nikdy predtým ma nevidel zdesenú, takže to preňho muselo byť prekvapenie, ak nie až šok.

,,Dobrý, " vydýchla som ,,môžem lekárničku, prosím?"

,,Stalo sa niečo?"

,,Ohrozenie života."

Ak sa to dalo, zamračil sa ešte viac. Otvoril skrinku a vytiahol z nej lekárničku. Podľa výzoru by som tipovala, že bola poskladaná ešte niekedy pred obdobím prvej republiky, ale teraz som sa nemohla takýmito maličkosťami zaoberať. Rýchlo som ju otvorila a postupne vyhádzala celý jej obsah, aby som na konci našla jódovú tinktúru, jeden relatívne čistý obväz a nožnice.

Poďakovala som sa, nedbajúc na to, že som spravila celú lekárničku nepoužiteľnú, keď som jej obsah vyhádzala na nie až tak čistú zem a rozbehla som sa späť k Mekovi.

Ten sa opieral o vchodové dvere a sťažka dýchal. Stužka krvi mu stekala po prstoch a kvapkala na zem. Bez opýtania som mu zobrala ruku a nastriekala jódovú tinktúru na okolie rany. Od bolesti zaťal päsť a tak mu vytieklo ešte o troch krvi viac.

Roztrhla som obal v ktorom bol zabalený obväz a obtočila ho silnejšie nad ranou, aby som zastavila krvácanie. Potom som postupne obviazala celú ranu. Nebol to najlepší nápad, aký som mohla vymyslieť, pretože mu krv zaschne a obväz bude obtiažne vymeniť, ale iný nápad som v tom momente nemala.

Chytila som ho za plece a odviezla k lavičke.

,,Si v poriadku?" spýtala som sa ho vystrašene.

Usmial sa na mňa a bez slova prikývol. Otvorila som mu vodu, ktorú som kúpila a pomohla sa mu napiť. Do tváre sa mu znova vracala farba.

,,Ďakujem, to nebolo nutné."

Tentoraz sa hral na silného muža. Skoro sa predo mnou zložil na zem, ale tváril sa, ako by to nič nebolo.

,,Ako si si to spravil?"

,,To je celkom zábavný príbeh. Akurát som šiel okolo nádoby s vodou, nevšimol som si mláku na zemi a popri tom, ako som padal, v snahe zachytiť sa, som rozbil poháre."

,,Praskám smiechom."

Aj keď pochopil, že to myslím sarkasticky, necítil sa dotknuto. Postavil sa na nohy, po slabosti už neostali takmer žiadne znaky. Hlavou mi naznačil, aby som šla von. Aj tak som sa musela dostať domov. Nikdy som nemyslela, že to tak budem cítiť, ale tentoraz sa mi Mekova spoločnosť mohla hodiť. Nebola som si istá, či ma Mrcha predsa len nevidela vchádzať do školy. Okrem toho som oňho mala obavy, nechcela som, aby sa mu stalo niečo skôr, ako príde domov. Koho by som potom podpichovala.

,,Bála si sa?"

,,Nie, " zaklamala som ,,niekto ti ale musí zachrániť zadok, aby ti ho mohol nakopať."

,,Jasné."

Vydali sme sa cestou cez mesto, míňajúc maličké obchodíky. Nikto z nás nerozprával, akoby sme očakávali, že na nás vyskočia z najbližšieho rohu pekelné stvory. Bolo to neuveriteľne detinské správanie, minimálne z mojej strany. Aj keď som s ním nechcela ísť domov, vedela som, že považuje moje odprevádzanie za značný posun v našom vzťahu. Rovnako tak zbadal, že mi nie je až tak ľahostajný. Akokoľvek ma to netešilo nemohla som sa sústrediť na nič iné ako novo vzniknutý portál. Cesta ubiehala pomaly, možno práve preto, že som potrebovala byť doma čo najrýchlejšie. Celý čas som pozorovala strechy, s nádejou, no aj strachom, že tam niekoho zazriem. Nevedela som, čo mám očakávať, uplynul už rok a pol, odkedy som naposledy musela čeliť Mrchám.

,,Nedáš si?"

Zo zamyslenia ma vytrhol Mekov hlas. Strčil mi pod nos kornútok s kopčekom zmrzliny. Vonku bolo okolo pätnástich stupňov.

,,Otrávená?"

,,Nie, úplne normálna, so salmonelou, " zasmial sa.

Pokrčila som plecami a vzala si ju. Vanilková, chutila vynikajúco, ako vždy.

,,Stalo sa ti niečo? Vyzeráš nervózne."

,,Nie, všetko v pohode."

Po zvyšok cesty som sa snažila s ním aspoň minimálne komunikovať, čo sa zvrhlo na bezmyšlienkové prikyvovanie a mrmlanie. Vedela som, že mi Mek neverí a že chce vedieť, čo sa mi stalo, ale nespýtal sa.

Zatvorila som za sebou dvere do bytu a konečne si vydýchla. Mama už bola doma, takže som musela za ňou. Bola odrazovým mostíkom vo veci Skokanov. Kedysi k ním tiež patrila, no po tom, čo sa narodil brat jej dovolili odísť. Nikdy som ju nevídala behávať, ani skákať, namiesto toho vždy, keď bola doma príležitosť, upratovala. Horšie už bolo len to, že sa ma do toho snažila zatiahnuť.

,,Mami?"

,,Som v kuchyni."

Nebývala som vo veľkom byte, mal len dve izby. Pravda je, že ich kedysi mal až tri, no potom sa predchádzajúci majiteľ rozhodol zbúrať jednu priečku. Tak sme mali kuchyňu, jedálňu a obývačku v jednom.

,,Ahoj."

Presne podľa očakávania leštila šporák, po celej miestnosti sa niesol zápach čistiacich prostriedkov. Ani sa na mňa nepozrela, čo nebolo nič výnimočné. Vždy, keď bola zabratá do práce, okolný svet pre ňu strácal zmysel.

,,Mám problém, " začala som zoširoka.

,,Ak mi bude volať tvoja triedna, tak roznesiem v zuboch."

Hups, povedala som si v duchu, aj keď teraz som mala oveľa dôležitejšie problémy. Ak triedna predsa len myslela telefonovanie vážne, o čom som nepochybovala, mohlo by mi to celkom uškodiť. Neviem, prečo si vždy musela mama vylievať zlosť z telefonátov na mne.

,,V meste je portál."

Na chvíľu prestala leštiť, no ani teraz sa na mňa nepozrela. Hneď na to pokračovala, akoby ma vôbec nepočula.

,,Mami?"

,,Choď do spálne."

Aj keď som bola jej dcérou, nikdy som tak celkom nechápala, čo sa jej preháňa v hlave. Vždy sa mi zdalo, akoby bola schopná myslieť na päť vecí naraz a pritom ich všetky vnímať. Bohužiaľ som túto úctyhodnú vlastnosť nepodedila.

Zamierila som do spálne, ako mi bolo nariadené.

,,Zdravím ťa, Alba."

Od prekvapenia som takmer otvorila ústa. Nemohla som veriť tomu, čo pred sebou vidím. Celý tento deň bol čím ďalej, tým zvláštnejší. Ale čo iné som mohla čakať od utorka.

,,Ivan? Si to ty? Živí? Hmotný?"

,,Ja v celej mojej kráse."

Ivana som spoznala ešte počas môjho pobytu vo veľkomeste. Bol to práve on, kto ma zasvätil do tajov Skokanov a pomohol mi postupne, aspoň čiastočne, prekonať potrebu stále sa pohybovať. To znamenalo, že som mohla obsedieť na hodine.

Keď som ho prvýkrát stretla, mal na starosti výcvik nových Skokanov, odvtedy to dotiahol až do vedenia. To, že sedel na posteli mojej mami mohlo znamenať len jedno. Skokani vedeli o portáli.

,,Asi máš veľa otázok, " začal zoširoka ,, pokúsim sa ti to čo najlepšie vysvetliť. Určite si si všimla, že do mesta sa premiestnil portál. Jedná sa o Hlavný portál Staviteľov, zadrž vzdychy. Viem, že si bola mimo diania, preto chápem, že si zmätená. Stalo sa asi toto. Pred pár týždňami našli Mrchy naše veliteľstvo, ako si isto pamätáš, je to jediné miesto, odkiaľ sa môžu neskokani dostať ku Staviteľom. Našťastie sa nám podarilo uchrániť vstup, avšak museli sme sa presťahovať, inak by sa vrátili znova. Mrchy sa však vlámali do laboratória a ukradli vzorky krvi Skokanov. Obávame sa, že ich mohli použiť na vlastnú mutáciu."

Prikývla som, To by mohol byť dôvod, prečo som dnes na streche nebola schopná uniknúť Mrche. Bol to však nanajvýš znepokojivý fakt, keďže rýchlosť bola jednou z výhod Skokanov, Teraz sme o ňu prišli.

,,To však nezistíme, kým sa nepremiestnia do mesta. Máme podozrenie, že už sa tu sťahujú."

,,Už sú tu," prerušila som ho ,, s jedným som sa dnes stretla, keď som šla obzrieť portál."

Ivan sa znepokojene zamračil. Rovnako ako mňa ho určite nepotešil fakt, že sa tu vyskytli tak skoro. To dávalo Skokanom minimálny čas na vybudovanie základne.

,,Čo súdiš?"

,,Sú rýchli, nemohla som mu uniknúť. Rovnako bol pri tom, keď som pootvorila portál, myslím, že to nebude najlepšie."

Skokan pokrútil hlavou. Vedel, že ak sme prišli o jednu z hlavných výhod, budeme musieť konať oveľa opatrnejšie. A kto vie, čo všetko príde Staviteľom na rozum a pošlú nám do nášho sveta. Teraz sme sa však museli sústrediť na to, ako dobre ukryť základňu. Ivan akoby čítal moje myšlienky.

,,Toto mesto sme si vybrali preto, že má okolo seba auru. Každý Skokan sa dá monitorovať kvôli svojej mutácií, aj teba sme chceli sledovať. No signál sa veľmi často strácal, preto sme sa rozhodli presťahovať sem."

Prikývla som. Nie žeby som chcela predstierať, že mu rozumiem, no dnes bolo prikyvovanie mojím reflexom. Ako sa hovorí, usmievaj sa a prikyvuj. Možno ti potom nikto nerozrazí ústa.

,,A čo ja?"

,,Vraciaš sa k nám. Budeš musieť začať odznova, niektoré veci sa zmenili, ale do toho sa dostaneš. Mrchy sú pre nás teraz väčšou hrozbou, ako kedykoľvek. Nemôžeme riskovať, že nás znova odhalia. Preto sme sa rozhodli stopovať ich a postupne odstraňovať."

Zhrozila som sa. Z doterajších skúseností bol život Skokana skôr ako práca poštára. Zo všetkého, čo Ivan naznačoval mi vychádzalo, že odteraz bude na mojich rukách krv. Už len samotná myšlienka na čosi také mnou otriasla. To nemohol myslieť vážne.

,,Zabíjať ich? Ale to je..."

,,...nevyhnutné. Bohužiaľ, ak sa dostanú k Staviteľom, prevezmú kontrolu nad týmto svetom, To nemôžem dopustiť."

,,Ale..."

,,Si jednou z nás? Tak sa podriadiš."

Sklonila som hlavu. Prečo mi vlastne vadilo zbaviť sa niekoho, kto sa usiloval každým dňom o môj život? Hlúpa otázka, bol to predsa človek a ako taký mal právo na život. No po tom, čo ukradli vzorky z laboratória, stali sa čímsi vzdialene podobným Skokanovi. Ani táto myšlienka ma nepotešila. Jediné čo mi ostávalo bolo nechať čas vyriešiť to za mňa a dúfať, že sa v potrebný moment správne rozhodnem. Zúfale riešenie, ale vzhľadom na povinnosti, ktoré ma viazali ku Skokanom, nebolo iného východiska.

,,Dobre."

Ivan sa narovnal a usmial na mňa. Prečo sa na mňa dnes každý vyškiera?

Rukou siahol do náprsného vrecka a vytiahol z neho prístroj podobný mobilnému telefónu. Hodil mi ho.

,,Cez to ťa budem kontaktovať, nos ho vždy pri sebe. Ja už budem musieť. Dávaj na seba pozor."

Odišiel, aby ma zanechal samú v zmätku, ktorý spôsobil. Nikdy predtým som necítila väčší odpor k tomu, čo robím. Ale nemohla som inak, ako sa podriadiť a on to vedel. Potrebovala som beh a ak by som sa im otočila chrbtom, ocitla by som sa medzi dvoma súperiacimi tábormi. Zúfalo som udrela päsťou do steny, no ani to neprinieslo žiadne schopné riešenie. Zakliala som, akoby to pomohla. Bolo pre mňa obtiažne v takejto situácií ostávať na jednom mieste. Vzala som si bundu a kuklu a vyliezla na strechu. Tentoraz mi bolo jedno, či ma niekto uvidí. Potreba pocítiť čerstvý vzduch sa niesla každým kúskom môjho tela. Aj keď to bolo len nedávno, čo ma práve táto posadnutosť takmer stála život, nemohla som si ju odoprieť. No v momente, keď moja noha vystúpila na plechovú strechu a celé mesto sa mi rozprestrelo pred očami, nemohla som sa rozbehnúť. Na celom svete to bola jediná vec, na ktorej mi záležalo, no teraz aj tá strácala zmysel. Na obzore, za nevysokým pohorím obaleným v nezvyčajnej obedňajšej hmle, lenivo viselo slnko. Jeho lúče dopadali na moju tvár, akoby chceli utíšiť nepokoj v mojom vnútri. Pokľakla som, aby mi neutiekol ani kúsok z tohto výjavu. No nedokázala som v ňom nájsť pokoj. Prenasledovala ma myšlienka bezduchého vraždenia v mene bezpečnosti.

,,Romantický výhľad, pre romantické skonanie."

Nechápem, ako ma dokázal nájsť dva krát za deň a prekvapiť ma. Znamenalo to, že Ivan mal predsa len pravdu, Mrchy sa stávali silnejšími, ako sme si mohli dovoliť. No ani to ma nepresvedčilo o správnosti rozhodnutia vedenia.

,,Mrcha!"

,,Flu," pokračoval s úsmevom ,,rád ťa spoznávam."

Dokonca aj so zmyslom pre humor. Nemala som ale najmenšiu chuť snažiť sa uniknúť. Celé to nekonečné prenasledovanie a snaha o prežitie boli unavujúce. Obrátila som sa tvárou v tvár a čakala na to, čo príde.

Flu akoby nevedel, čo si má počať, čakal, až budem pokračovať v rutinnom rozhovore. No moja fantázia dnes nemala svoj deň.

,,Tak čo chceš?"

,,Ako vždy, najprv ťa chytiť, potom mučiť a nakoniec zabiť. Rutina."

Mal pravdu, celý tento život sa odohrával stále dookola, jeden rutinný deň za druhým, akoby nič nového nemohlo rozčeriť jeho hladiny. A aj keď dnes prišla novinka, odmietla som ju. Mohla to byť jedna z mála šancí, čosi zmeniť, aj keď by to znamenalo, že sa stanem vrahom. Polícia ma nikdy nebude stíhať. Kývla som hlavou.

Flu sa s úsmevom rozbehol, no skôr, ako do mňa stihol vraziť, predviedla som úhybný manéver. Vôbec neostal zaskočený a z obratu útočil znova. Dokázala som jeho úder lakťom vykryť, skrčila som sa a kopla nohou v snahe narušiť jeho stabilitu. Vyskočil.

Len tak tak som stihla stiahnuť nohu, inak by mi ju dopadom polámal ako zápalky. Postavila som sa na nohy a v miernom podrepe spätkovala pred jeho útokmi.

Keď na mňa znova zaútočil päsťou, podarilo sa mi ju chytiť a vykrútiť  ju dozadu. Od bolesti zareval a padol na kolená. Narýchlo som ho preskočila a chytila druhú ruku.

Kľačal tesne pri rímse, pod ním sa nachádzalo sedem poschodí a tvrdý asfaltový chodník. Nemohol však nič urobiť, držala som mu ruky za chrbtom, bol celkom v mojej moci.

Čas na rozhodnutie prišiel oveľa skôr ako som očakávala, či chcela. Mohla som ho jednoducho zhodiť dole a tým potvrdiť plány Skokanov.

Flu dýchal trhane, pripravujúc sa na pád a ešte narýchlo hľadajúc aspoň nejakú šancu na záchranu života. Celé telo sa mu triaslo.

Zaťala som zuby. Som predsa jednou zo Skokanov, nemôžem ich zradiť. No nedalo sa inak. Pustila som jeho ruky a čo najrýchlejšie zliezla zo strechy. Nevidel ma odchádzať, trvalo mu ešte chvíľu, kým pochopil, že som odišla.

Skryla som sa pod lešením a videla ho odchádzať. Následne na to som si strhla kapucňu a oprela čelo o chladnú stenu. Teraz už nebolo návratu späť. Akýkoľvek bude môj trest, budem mu čeliť, tak znelo moje rozhodnutie. Po líci mi stekala kvapka slzy. Ale nikdy sa nestanem vrahom.